Blindfriendly Piatok 20. 7. 2018 | Meniny má Iľja Facebook Twitter Flickr YouTube          ExtranetExtranet          Mapa stránokMapa stránok          VytlačiťVytlačiť          EnglishEnglish
 
 

KONTAKTY

Sabinovská 16
P.O. Box 106
820 05 Bratislava 25
IČO: 36063606

Úradné hodiny
Ústredňa:

Telefón:  02/4826 4111
Fax:        02/4826 4386
E-mail: podatelna@region-bsk.sk

Centrum pre rodiny v kríze
Kancelária prvého kontaktu

ASTORKA - Teatro delle Albe z Ravenny/inscenácia Hukot vody

 Potom, čo inscenácia Hukot vody získala uznanie zo strany Amnesty International a absolvovala intenzívne turné po Taliansku, predstavila sa v rôznych končinách sveta: Nemecko (SETT Festival – Stuttgart), Francúzsko (Ring festival – Nancy, festival actOral – Marseille, hTh Centre Dramatique National de Montpellier, La MOuson d’été – Pont à Mousson, Les rencontres sous chapiteau – Avignon v spolupráci s Face to Face a Fabulamundi), USA (La MaMa – New York, Montclair State University – New Jersey, Links Hall – Chicago, Theatre Gigante – Milwaukee), Čile (Festival súčasnej dramaturgie, GAM – Santiago), Brazília (kde bol Martinelliho text inscenovaný súborom Comphania Nova de Teatro a uvedený v Sano Paolo).

 

V novembri 2014 pracoval Marco Martinelli na nemeckej verzii inscenácie Hukot vody, ktorú produkovala Bremer Shakespeare Company a v júli 2015 režíroval nové spracovanie v produkcii Mons 2015 – Európske mesto kultúry. Text Marca Martinelliho preložili do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, španielčiny, rumunčiny a portugalčiny.
Text, ktorý Martinelli napísal v roku 2010 vyšiel v taliančine vo vydavateľstve Editoria&Spettacolo, v angličtine ho vydalo Vydavateľstvo Bordighera Press New York, vo francúzštine Lansman Editeur (B) a v rumunčine Fondazione Camil Petrescu.

„Taliansky herec Alessandro Renda má jeden účinný a charakteristický nástroj: predstavte si Toma Waitsa po rokoch nacvičovania s Royal Shakespeare Company alebo kontrafagot naplnený žulovými úlomkami, na ktorom hrá virtuóz. V monológu Marca Martinelliho Hukot vody (2010) hovorí Renda hlavne po taliansky [...], avšak jeho vzťah k jazyku je taký citový a muzikálny, že preklad nie je potrebný. ´Hukot´ v nadpise sa odvoláva na člny, rozkývané a preplnené utečencami z Afriky a zo Stredného východu, ktorí hľadajú nový život v Európe. Renda v úlohe dôstojníka v uniforme, ktorý má za úlohu vyrozprávať, ako túto plavbu desiatky člnov nezvládnu, sa chvastá Mussoliniovou a je posadnutý počtom mŕtvych. Rozpráva osobitné príbehy ľútostivo podrobne, sprevádzaný hrou na akordeón Guya Klucevseka. Jeho melancholické skladby znásobujú tragický a dojemný ráz udalostí.“
Paul Kosidowski, Milwaukee Magazine, 2. októbra 2015


„Herec Alessandro Renda z Teatro delle Albe vystupuje v roli generála už päť rokov a s touto inscenáciou už pochodil polovicu Európy. Tento fakt má očividne vplyv na jeho vynikajúce zhostenie sa úlohy. Jeho fyzický a hlasový prejav je na vysokej úrovni, aká sa v Milwaukee vidí len zriedka, je prehnaný, avšak nie groteskný, muzikálny, atletický, frenetický a rafinovaný, asi tak by veľký spevák a tanečník zahral zničeného hlavného hrdinu absurdnej tragikomédie. [...] Skladateľ Guy Klucevsek ho citlivo naživo sprevádza svojím akordeónom, s úžasnou partitúrou v ktorej sa strieda bolestný žalospev na jednom tóne s hlbokým, bohatým a tragickým zborom.“
John Schneider, SHEPERD Express, 5. októbra 2015

„Festival v Avignone je veľmi vzdialený predstave o džungli, s ktorou ho neprestajne spájajú. Stále jasnejšie tam pôsobia siločiary ako znepokojenie nad priamou konfrontáciou s mnohopočetnými krízami, ktoré kvária našu spoločnosť. Divadlo Girasole uvedie opäť v duchu ´chúlostivých´ vzťahov medzi severom a juhom predstavenie Hukot vody dramatika Marca Martinelliho, ktorý je zároveň umeleckým riaditeľom strhujúceho súboru Teatro delle Albe. Martinelli rozpráva veľmi úsporným spôsobom epopeje biedy, ktoré tlačia tisícky Afričanov k tomu, aby sa nalodili na vratké člny a nechali sa priviezť rovno k smrti, na dno mora. Odtiaľ pochádza mytologická postava, usadená v týchto zónach temna, kam vody privádzajú svoje obete. Jej úlohou je ich spočítať, priradiť im číslo, každá etiketa nám však odkrýva osobný príbeh. [...]“
Bruno Tackels, Mouvement.net, 24 júla 2013

„[...]. Básnik a spisovateľ Marco Martinelli prinavrátil týmto zúfalým cestovateľom, premoženým námahou, ich ľudskú dôstojnosť [...]. Tieto udalosti, uvedené na scénu, sa stávajú hlboko dojímavými. Predstavenie zasiahlo divákov do takej miery, že po jeho ukončení sme zostali niekoľko minút v tichu a v tme, kým sme dokázali tlieskať.“
Ruth Antrich, Times Square Chronicles, www.t2conline.com, 8. februára 2014

„[...] Nápad predstaviť tragédiu utečencov z pohľadu toho, kto má za úlohu nad nimi bdieť, je geniálny. [...] Ide o neslýchané a jedinečné predstavenie svojho druhu, interpretované s neuveriteľnou vervou Alessandrom Rendom. La MaMa opäť trafila klinček po hlavičke vďaka tomuto výnimočnému predstaveniu.“
Steve Capra, New York Critic, newyorktheatre.blogspot.it, 11. februára 2014


POZNÁMKY REŽISÉRA V ČASE VOJNY
Marco Martinelli

Prvýkrát som počul rozprávať o plavbe cez Stredozemné more v sicílskej Mazare na jeseň roku 2009 od drobnej, odvážnej tuniskej ženy: bola plachá, rozprávala lámanou taliančinou a s ťažkosťami odtŕhala pohľad od zeme. Dal som jej meno Jasmine a jej príbeh som s výnimkou základných bodov zmenil. Ide o jediný príbeh, z tých, ktoré spomína Generál, ktorý sa netýka utopeného alebo nezvestného človeka, ale života, ktorý sa podarilo zachrániť. Zachránil sa však skutočne? V pazúroch starého Taliana, ktorý bol, ako sám hovorí, „vždy príťažlivý“? Keď som sa jej napokon spýtal, či by sa na tú cestu vydala znova, rozhodne odpovedala, že nie. Vraj by radšej ostala v Tunise.
Predstavenie Hukot vody som napísal a režíroval po niekoľkých rokoch strávených na Sicílii, pričom prvýkrát sme túto hru predstavili na prehliadke Ravenna Festival 2010. Odvtedy žil tento text svojím vlastným, dlhým životom nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí: množili sa jeho preklady, vydania a naštudovania. Čítal som, videl som, či iba počul, ako Generál ožíva v rôznych telách a jazykoch, pričom ešte viac zahraničných inscenácií sa ešte len plánuje: vo Francúzsku, Nemecku, Rumunsku, Spojených štátoch od New Yorku po Oregon, ďalej v Brazílii, Čile, ako aj jednorazovo v „zborovom“ prevedení v belgickom Monse, európskom hlavnom meste kultúry pre rok 2015. Postava Generála prednášajúceho monológ je v skutočnosti „médium“, cez ktoré prechádza zástup hlasov a tvárí, ktoré sa ho zmocňujú, dav utopených, množstvo ľudských osudov, ktoré ani Generálov byrokratický naturel nedokáže zredukovať na obyčajnú štatistiku. Nezvestní sa sprítomňujú prostredníctvom jeho postavy: a zároveň napriek jeho postave.
Generál je opustený na odľahlom ostrove v Stredozemnom mori, obklopujú ho však mŕtvi, ktorí mu nedajú pokoj, trýznia ho, kričia, aby sa na nich „pamätalo“ nielen ako na čísla.

Čo iné je kultúra a divadlo, od Sofokla po Brechta, ak nie kruh, v ktorom ľudstvo uvažuje o násilí a dramatických protikladoch, ktoré ním otriasajú? Brať vážne pojmy ako „kultúra“ a „divadlo“ znamená podľa môjho názoru práve toto, čeliť „osudovým“ problémom našej doby. Medzi nimi je aj tragédia migrantov a utečencov: ako sa môže vo vzťahu k tejto „ľudskej obeti“, k tomuto nikdy nekončiacemu masakru zachovať náš starý kontinent? Európa stojí pred výzvou, v ktorej ide o jej samotnú existenciu: musí dokázať, že sa dokáže vysporiadať s týmto dejinným okamžikom, ktorý je kľúčový z hľadiska vytýčenia jej vlastnej identity: je to Európa tovaru a byrokratov, vystrašená Európa v područí opovážlivých populizmov alebo Európa skutočných hodnôt a solidarity, ako nevyhnutných civilizačných základov?

Sme v tom nevinne? Som ja sám nevinný? Môžem si myslieť, že som zodpovedný za všetky tie tragédie, ktoré sa odohrávajú niekde inde, ďaleko od mojej chalúpky? Čo mám ja spoločné so smrťou môjho brata? Ten trpký a neurotický Generál, úradník, ktorý má plné zuby toho, ako počíta a zoraďuje mŕtvoly; tej nepríťažlivej a monotónnej roboty, navyše aj zle zaplatenej. Ten démonický a sarkastický účtovníček, bezmocný divák televíznych správ, tým všetkým, áno, presne tým všetkým sme my všetci.

Sú to „táraniny“, ktoré zo mňa spontánne vypadli, nezastaviteľný prúd čísiel a obrazov. Hru som napísal v Mons v zasneženom januári 2010, počas niekoľkých dní odpočinku od skúšok inscenácie detto Moliere: zatvoril som sa doma a pohrúžil sa do Sicílskeho prielivu, kde sa šedá severná obloha Európy mení na svetlo Stredomoria.
Spätne som si čítal poznámky z mojich ciest do Mazary. Príbehy a rozprávania, ale nielen to. Spev meuzína na talianskej pôde. Spletité uličky v arabskej štvrti tohto mesta. Podmanivo zelené kupoly katedrál. Čerpal som aj z najsilnejších dojmov svojich spoločníkov v tomto dobrodružstve: Ermanna Montanari okamžite vycítila prítomnosť vulkánu, sopky pod hladinou vody, červenej, rozpálenej vody a na tej vode si ihneď predstavila vojaka; Alessandro Renda si nasnímal kamerou všetko, čo mohol, pri práci s tínedžermi školy života sa učil kúsky tuništiny a svoje mazarské korene znovu objavoval v inom svetle, ktoré uberalo na dôležitosti rodokmeňov a mozaiky rodinných príbehov. Bratia Mancusovci obohatili toto oratórium pre obetovaných svojou výnimočnou hudbou, svojimi silnými starobylými hlasmi, ktorými akoby vykričali bolesť ľudskosti ležiacej na dne priepasti.

Až v tomto roku – 2015 – však „otázka“ utečencov vypukla naplno, stala sa až obscénne „viditeľnou“: zatiaľ čo píšem tieto riadky, na úvodných stránkach novín je fotka mŕtveho tela sýrskeho chlapca v náručí tureckého policajta, doplnená o titulok „fotografia, ktorá otriasa Európou“. Na to, aby sa Európa otriasla, nestačia tisíce a tisíce mŕtvych? Nestačí vedieť o deťoch, ktoré umierajú vo vlnách po stovkách, na vyburcovanie Európy a sveta je potrebná fotografia na titulke? V aktuálnom roku 2015 si náš Hukot vody žiadajú z tých najmenej predstaviteľných miest: škôl, sociálnych centier, malých divadelných sál. Aby sme všetkým tým žiadostiam vyhoveli, vymysleli sme, popri tom, ako s bratmi Mancusovcami pokračujeme v inscenácií, ktorá mala premiéru v roku 2010, flexibilnejšiu verziu tejto hry: Ermanna
prišla s novou scénou, keď na zem nakreslila uhlíkovú špirálu, kým Alessandra sprevádza hudba akordeonistu Guya Klucevseka, s ktorým sme vďaka šťastnej intuícii našich priateľov z Theatre Gigante Hukot vody predstavili v osobitnom prevedení v americkom Milwaukee. V tejto novej podobe môžeme vystúpiť takmer všade, kdekoľvek to bude potrebné, aj na pláži: akoby sme boli v čase vojny. A možno v nej aj naozaj sme.

Preklad: Adriana Šulíková, Beatrix Ordódy, Andrej Kutiš